Je rozumné poistiť zamestnancov na zahraničnú služobnú cestu?
S blížiacim sa letom ako keby každému napadlo vyriešiť si problém cestovného poistenia…veď predsa vycestovať na dovolenku bez neho je riskantné.
Zaujímavé je ale, že keď sa pri poistení podnikateľa popri poistení majetku, zodpovednosti alebo motorových vozidiel, zmení téma na cestovné poistenie, väčšinou sa to pokladá za zbytočné poistenie. Mylných laických dôvodov je hneď niekoľko:
1. Systém európskeho zdravotného poistenia – Európsky preukaz zdravotného poistenia – t.j. modrá kartička zo zdravotnej poisťovne, ktorá Vám zaručí rovnaký prístup k službám verejného zdravotníctva (t.j. lekárom, lekárňam alebo nemocniciam) ako ľudia zdravotne poistení v danej krajine pobytu v zahraničí – ide o krajiny Európskej únie + Nórsko, Island, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko.
2. Krátkosť zahraničnej cesty, príp. blízkosť destinácie od domova
3. Zákon vyslovene pod sankciou finančnej pokuty neprikazuje zamestnávateľovi pripoistiť zamestnancov komerčným cestovným poistením pri ich vyslaní na zahraničnú služobnú cestu
4. Predpoklad, že všetci zamestnanci majú uzatvorené individuálne cestovné poistenie
5. Najhorší scenár, na ktorý keď už niekto myslí, tak ho považujeme za pesimistu: Keby sa aj náhodou niečo stalo, tak my to zaplatíme ( t.j. keď sa nič nestane, ušetríme na poistke)
Nasledujúci príklad z praxe demonštruje, že spoliehať sa na staré výhovorky môže byť nebezpečné a cestovné poistenie sa aj u podnikateľa svojou závažnosťou vyrovná ostatným typom poistenia.
Podnikateľský subjekt, zaoberajúci sa servisnými službami, vyslal svoju manažérku pani Katarínu V. na jednodňovú pracovnú cestu do Viedne. Uzavrieť cestovné poistenie nikoho ani nenapadlo, na čo aj, však išlo len o krátkodobú služobnú cestu, a nakoľko firma sídli v Bratislave, pokladali to za zbytočné. Realita a následné náklady ich potom veľmi prekvapili…
Pani Katarína mala na spiatočnej ceste vážnu dopravnú nehodu, pričom utrpela zranenia horných končatín – narazenie a pomliaždenie zápästia. Zároveň bolo nutné okamžité lekárske ošetrenie a transport do najbližšieho lekárskeho zariadenia, lebo bolo podozrenie, že nárazom sa poranila aj hlava a bolo potrebné vylúčiť poškodenie mozgu.
Zranená osoba mala, samozrejme, pri sebe európsku kartičku zdravotného poistenia, lenže predpoklad úhrady nákladov zo systému verejného zdravotníctva nevyšiel.
Faktúra, ktorú dostala pani Katarína o niekoľko týždňov zo súkromnej nemocnice, kde ju ošetrili po nehode, ju nemilo prekvapila:
1. Transport k lekárovi………………………………………………………………..160,00 EUR
2. Vstupné vyšetrenie ………………………………………………………………. 285,00 EUR
3. Fixácia horných končatín ……….. …………………………………………….. 420,00 EUR
4. Hospitalizácia (1 deň) vrátane ošetrenia a pozorovania ……………. 965,00 EUR
5. Následný odvoz do nemocnice v Bratislave……………………………… 125,00 EUR
SPOLU ……………………………………………………………………………….. 1955,00 EUR
Ako je možné, že nemocnica si fakturovala takéto vysoké náklady, keď jej pacient (pani Katarína V.) mala pri sebe Európsky preukaz zdravotného poistenia?
Systém funguje na princípe rovnosti (= rovnakej zdravotnej starostlivosti ako domáci obyvatelia), no nekryje náklady vzniknuté pri ošetrení v zdravotníckych zariadeniach u poskytovateľov, ktorí nie sú napojení na miestny systém verejného zdravotného poistenia.
V praxi to ale okrem toho znamená, že sem nepatrí ani:
– úhrada spoluúčasti ( vo väčšine krajín únie sa za zdravotnú starostlivosť dopláca)
– úhrada nákladov na prevoz späť na Slovensko
– náklady na repatriáciu telesných pozostatkov
– vyššie náklady za lieky ( lebo systém prepláca náklady len do výšky, ktorú by uhradila miestna zahraničná zdravotná poisťovňa v zahraničí alebo do výšky úhrad, ktoré hradí na Slovensku zdravotná poisťovňa slovenským poskytovateľom).
Na tieto náklady ale pacient veľa krát nemá vplyv, nakoľko v akútnych a život ohrozujúcich situáciách má prioritu z pochopiteľných dôvodov záchrana života a poskytnutie prvej pomoci a nikto v takýchto okamihoch nemyslí na to, či napr. najbližšia nemocnica je súčasťou systému verejného zdravotného poistenia.
Pani Katarína mala tú smolu, že bola prevezená do súkromnej nemocnice, ktorá nie je v súčasťou systému Európskeho zdravotného poistenia, a teda hoci mala Európsky preukaz zdravotného poistenia, ten jej v tomto prípade nepomohol…Otázkou, či si tieto náklady môže následne uplatňovať vo svojej zdravotnej poisťovni, sa zámerne nezaoberáme, lebo v praxi je to beh na dlhú trať s neistým cieľom.
Nakoľko v našom konkrétnom prípade išlo o služobnú cestu, podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov:
„Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí; táto náhrada zamestnancovi nepatrí, ak ho takto poistil zamestnávateľ“.
„Zamestnancovi patrí náhrada liečebných výdavkov za nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v zahraničí jemu, manželovi a deťom. Náhrada je určená rozdielom medzi preukázanými výdavkami vynaloženými na nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť a sumou, ktorú zdravotná poisťovňa uhradila podľa osobitných predpisov.“
náklady uvedené vo faktúre nakoniec musel zaplatiť zamestnávateľ…
No a na záver poučenie, ktoré vyplýva z tohto prípadu:
Podnikateľský subjekt, ktorý vysiela svojich zamestnancov na služobné cesty do zahraničia má niekoľko možností, ako si zabezpečiť cestovné poistenie pre svojich zamestnancov, aby predišiel dodatočným nákladom spojených s vyslaním svojich zamestnancov do zahraničia.
Skúsenosti z praxe dokazujú, že spoľahnúť sa na Európsku kartičku zdravotného poistenia alebo na to, že sa zamestnanec pripoistí individuálnym komerčným cestovným poistením môže vyjsť firmu poriadne draho. A ak sa hovorí, že nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci, tak v tomto prípade to pokojne môžeme upraviť na: „Nie všetci podnikatelia/zamestnávatelia sú takí bohatí, aby sa im oplatilo riskovať lacné zahraničné služobné cesty svojich zamestnancov.“
