Home

Nachádzate sa tu

Berlín – kolíska sociálneho poistenia na Slovensku

Otto von Bismarck

Korene systému sociálneho poistenia na Slovensku je nutné hľadať v pracovni pruského autokrata, ktorý sa prostredníctvom neho snažil umlčať hlasy vyzývajúce k revolúcii proti buržoáznym vykorisťovateľom. A to v dobe, kedy bol tvar  populačnej pyramídy úplne iný ako dnes.

V čase, keď sa na území dnešného Slovenska utvárali prvé spolky združujúce zväčša nekvalifikovaných robotníkov na profesijnom základe, poskytujúce len veľmi chabé garancie ochrany pred pauperizáciou, nemecké zákonodarstvo systematicky budovalo sústavu sociálnej ochrany pre najnižšie vrstvy obyvateľstva. Hoci v priebehu nasledujúcich desaťročí bolo potrebné prispôsobovať ju aktuálnym ekonomickým a hospodárskym pohybom, jej kľúčové prvky ostali zachované dodnes. Daný model sociálnej starostlivosti, podľa navrhovateľa označovaný ako Bismarckov, prevzalo napr. Belgicko, Francúzsko, Rakúsko, Japonsko, Česká republika a v neposlednom rade tiež Slovensko. Bismarckov model sociálneho poistenia zahŕňa zárobkovo činné osoby, ktorých mzdy sú sčasti využívané na jeho financovanie. Sociálna ochrana je tak založená na príspevkoch, odstupňovaných podľa príjmov poistených osôb[1].

Žiadny sociálny reformátor

K ašpiráciám Otta von Bismarcka, ríšskeho kancelára, označovaného aj ako „zjednotiteľa železom a krvou“, rozhodne nepatrilo získanie etikety „sociálny reformátor“. Napriek tomu, že sa v procese integrácie nemeckých štátov v rokoch 1862-1871 na presadenie svojich záujmov opieral aj o podporu pruských liberálov, bol zarytým konzervatívcom, forsírovaným predovšetkým bohatými veľkostatkármi. Súbor zákonov sociálneho poistenia, prijímaných v rokoch 1883-1889, bol pragmatickým vyústením jeho snáh o elimináciu vplyvu socialistov, ktorých činnosť podľa neho hanebne nahlodávala hlinené nohy nemeckého Leviatana.

Proces modernizácie Európy 19. storočia, súvisiacej i s priemyselnou revolúciou, sa okrem rýdzo pozitívnych výsledkov vyznačoval aj nárastom politickej, ekonomickej a spoločenskej neistoty. Žalostné podmienky proletariátu, pracujúceho väčšiu časť dňa v preplnených, hlučných a tmavých závodoch, ktorých majitelia nerešpektovali fundamentálnu sociálnu ochranu zamestnancov (nehovoriac o absencii akejkoľvek pracovnej hygieny či častom fenoméne detskej práce), ako aj nízke mzdy neraz pokrývajúce ledva denný prídel jedla, viedli postupne k prvým protestným akciám robotníctva.

Inšpirujúc sa prácami K. Marxa a F. Engelsa, združovali sa sympatizanti zlepšenia sociálnej situácie do spolkov, odborov a napokon i politických strán. V Nemecku sa o progres v danej oblasti zaslúžil najmä socialista F. Lassalle, zakladateľ Snemu nemeckých pracovných spolkov (ADAV - Allgemeinen Deutschen Arbeiterverein), ktorý bol v roku 1869 pretvorený na Sociálnodemokratickú robotnícku stranu pod vedením A. Bebela a W. Liebknechta, ale aj predstavitelia cirkevných kruhov prelát A. Kolping či teológ J. H. Wichern. Dodajme, že úsilie o povznesenie pracovných podmienok robotníkov nebolo cudzie ani niektorým veľkopodnikateľom (napr. Alfred Krupp).

Upratovanie pred vlastným prahom

Vnútorné napätie medzi vládnucou špičkou a socialistickým hnutím, charakteristické pre prvé desaťročie existencie zjednoteného Nemecka, vyvrcholilo v roku 1878, keď sa socialistom zásluhou Otta von Bismarcka nepodarilo presadiť ich navrhovaný zákon týkajúci sa sociálnej ochrany robotníkov. Kancelár, presvedčený o ich plánoch na rozvrat platného spoločenského poriadku i svojho životného diela – homogénnej stredoeurópskej veľmoci, bol rozhodnutý zabrániť socialistom v dovŕšení ich snáh nielen tým, že v rokoch 1878-1890 postavil ich stranu aj tlačový orgán mimo zákon, ale zároveň im vzal najúčinnejšie politikum, pomocou ktorého získavali podporu más. Kalkulujúc s možnosťou, že zákazy nemohli z dlhodobého hľadiska odolávať neustálym náporom sociálnych problémov doby, rozhodol sa riešenie hľadať v štátnych úpravách. Napokon tak dokázal saturovať akútne potreby najpočetnejšej vrstvy obyvateľstva, zabrániť rozširovaniu radikálnych nálad a navyše vyrvať rozhodujúcu zbraň z rúk jeho politických rivalov[1].

Bohom požehnané sociálne zákony

Cisárskym posolstvom (tzv. Kaiserliche Botschaft), predčítaným Wilhelmom I. na 5. Ríšskom sneme dňa 17. novembra 1881 vyzval jeho predstaviteľov, aby prijali program na výstavbu zabezpečenia priemyselných robotníkov proti chorobe, úrazom, starobe a invalidite, ergo proti najvážnejším rizikám ich práceschopnosti. Cisár pri tejto príležitosti uviedol, že „uzdravenie sociálnych nedostatkov nie je možné vykonávať výhradne cestou represie sociálnodemokratických výtržníkov, ale najmä pozitívnym prispením k blahu robotníkov. Považujeme za cisársku povinnosť, aby snem túto úlohu splnil. I ohliadneme sa s veľkým uspokojením na všetky úspechy Našej vlády, ktorá je na to nepochybne Bohom požehnaná, keď si raz uvedomíme, že vlasti zanechávame nové a trvalé záruky jej vnútorného pokoja, potreby väčšej bezpečnosti a dostatku pomoci, na ktorú má právo. V našom úsilí sa spoliehame na podporu Ríšskeho snemu bez ohľadu na záväzky voči politickým stranám.“

Prvou lastovičkou zo série bismarckovských sociálnych opatrení bol zákon o nemocenskom poistení z 29. mája 1883. Zavádzal nemocenské dávky vyplácané poistencom od prvého dňa (v prípade, že choroba trvala viac než tri dni), a to do 26 týždňov od počiatku choroby. Nemocenské predstavovalo 60% z celkovej pracovnej mzdy. Z neho bola financovaná lekárska starostlivosť, lieky i lekárske pomôcky. Peňažné príspevky slúžili okrem iného aj na podporu v materstve a úhradu pohrebných služieb. Poistenci mali tiež nárok na zakladanie nemocenských pokladníc, zriaďovaných buď na územnom princípe (napr. miestne alebo komunálne pokladnice), alebo podľa príslušnosti k určitému zamestnaniu, príp. konkrétnemu podniku.

V júli 1884 k vyššie uvedenému opatreniu pribudol zákon o úrazovom poistení, ktorý do platnosti vstúpil 1. októbra 1885 a do roku 1900 bol niekoľkokrát novelizovaný (kvôli rozšíreniu okruhu poistených osôb). Úrazové príspevky boli zamestnávateľom hradené do 14. týždňa vo výške 100% platu postihnutého. Vyplácaniu dávok však spravidla predchádzalo vyšetrovanie okolností úrazu, ktoré malo vyvrátiť úmysel poškodeného.

Ríšsky snem napokon v júni 1889 schválil propozíciu týkajúcu sa invalidného a starobného zabezpečenia (tzv. Gesetzliche Rentenversicherung), ktorý do platnosti vstúpil 1. januára 1891. Dávky pre invalidov a občanov v dôchodkového veku, t.j. v tom období minimálne 70 – ročných, bolo štátom poskytované len dodatočne (z väčšej časti toto bremeno pripadalo na zamestnancov a zamestnávateľov v pomere 1:1) a v porovnaní s dnešným stavom priam zanedbateľné. Príspevky od štátu nedokázali pokryť ani základné životné náklady. Legislatívne úpravy podstúpil systém dôchodkového poistenia až v období nestabilnej Weimarskej republiky, ale jeho dnešná podoba je v prvom rade výsledkom reformy K. Adenauera z roku 1957.

Význam sociálnych zákonov Otta von Bismarcka je nespochybniteľný, predovšetkým preto, že na rozdiel od úzu platného v prevažne monarchistickej Európe 19. storočia, aj napriek rodiacej sa občianskej spoločnosti stále lipnúcej na prežitých stavovských zásadách, sa na štát začalo hľadieť cez prizmu sociálnych záruk. Nielen ekonomická sila, ale i legitimita štátu už závisela od jeho schopnosti postarať sa o svoj ľud v ťažkých časoch, zaistiť efektivitu jeho hospodárstva pomocou odstraňovania spoločenskej nerovnosti a posilnenia ochrany jednotlivca. Akokoľvek cynicky pôsobia Bismarckove zámery, jeho model aj po 120 rokoch slúži ako prevládajúci prostriedok garančného všeobecného poistenia v mnohých krajinách sveta. Otázkou zostáva, ako dlho dokáže odolávať tlaku sociálnych a demografických zmien, ktoré európskym štátom začínajú prerastať cez hlavu.


[1] Niektorí odborníci (napr. Jürgen Osterhammel) sa domnievajú, že jedným z cieľov kancelára pri presadzovaní sociálneho zabezpečenia proletariátu bolo oslabenie samostatne spravovaných pomocných pokladníc robotníckeho hnutia, v ktorých boli pre potreby prispievateľov tezaurované finančné prostriedky na princípe solidarity.


[1] Odlišuje sa od neho tzv. Beveridgov systém (alebo tiež britský povojnový systém sociálneho poistenia) z roku 1942. Ten sa vyznačuje hlavne tým, že sa týka celej populácie, je primárne financovaný zo štátneho rozpočtu a charakterizujú ho jednotné, paušálne príspevky.

 

Juraj Valko
Juraj Valko
15.06.2012
Autor článku je historik a novinár. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie. Zaujíma sa o bicyklovanie, in-line korčuľovanie a americkú literatúru.
Hodnotenie článku: 
Average: 5 (5 votes)

Ohodnoťte článok na:

pošli na vybrali.sme.sk
Pridajte komentár ku článku