Home

Nachádzate sa tu

Medzi mlynskými kameňmi – o príprave jednotného sociálneho poistenia

Kováči

Od začiatku 20. rokov pozornosť čitateľov politickej tlače Československa pútali titulky správ o intenzívnej príprave zákona o starobnom a invalidnom poistení robotníctva. Požiadavka jeho prijatia bola v tom čase leitmotívom programov všetkých politických strán, budujúcich pred očami víťazov svetovej vojny (teda garantov existencie ČSR) imidž sociálne spravodlivého štátu. 

Zameriavajúc sa na rozličné, nezriedka protichodné aspekty sa ústavní činitelia predbiehali v predložení vlastných návrhov na implementáciu dôchodkového zabezpečenia a odmietali dospieť ku kompromisnému riešeniu. Po prepuknutí hospodárskej krízy v rokoch 1921-1923 sa ich záujem sústredil na akútne problémy a otázka starobného poistenia sa preniesla na bedrá komisie odborníkov na čele s ministrom sociálnej starostlivosti, ktorá mala za úlohu analyzovať a vyhodnocovať základné body predkladaných koncepcií. Reálne výsledky však jej činnosť nepriniesla.

Treba podotknúť, že zložitú anabázu nepredlžovala len honba strán za hlasmi voličov, ale tiež nedoriešená problematika organizácie sociálneho poistenia. Otázniky viseli nad určením jeho nositeľov (jednotlivých inštancií československých poisťovacích ústavov) a v záujme zachovania trendu zjednocovania a zjednodušenia zákonodarstva sa počítalo i s prípadným zlúčením pripravovaného poistenia s už existujúcimi formami sociálneho zabezpečenia. Takéto úvahy ale vzápätí vyvolávali odpor zdola.

Sonda do stratifikácie československej spoločnosti

Neprogresívnym sa ukázal variant spojenia baníckeho úrazového poistenia s komplexným starobným poistením robotníctva, predovšetkým preto, že práca baníka, v porovnaní s ostatnými profesiami omnoho namáhavejšia, implikovala nižšiu vekovú hranicu pre odchod do dôchodku. Zamestnanie v hutníckom priemysle bolo navyše kvôli vysokej pravdepodobnosti ohrozenia zdravia pomerne lukratívne[1], preto by bolo prípadné spojenie vyššie uvedených typov poistenia podľa kritérií odmeňovania baníckej práce buď veľmi bolestné pre štátny rozpočet, alebo by znížením či úplnou stratou dávno vybojovaných finančných výhod trpeli sami baníci.

Dôvod na obavy z obdobných príčin mali spočiatku i úradníci vo vyšších službách, ktorí sa už pred rokom 1918 mohli tešiť početným privilégiám stavovských poisťovacích systémov. V rezolúciách vyzývajúcich komisiu odborníkov na zachovanie ich nadštandardných podporných fondov a nemocenských dávok (či v porovnaní s ostatnými vrstvami spoločnosti výrazne dostupnejšej odbornej lekárskej či kúpeľnej starostlivosti) vyjadrovali presvedčenie, že by bolo nanajvýš nespravodlivé „zlučovať sociálne poistenie manuálnych pracovníkov v jednej línií, na jednom základe a za rovnakých podmienok so sociálnym poistením duševných pracovníkov“. Obrana ich stavovských záujmov bola napokon úspešná, čo manifestuje napr. prijatie zákona o nemocenskom poistení  v roku 1925, vzťahujúceho sa výlučne na verejných zamestnancov, ktorý okrem iného garantoval vyplácanie stopercentnej mzdy počas choroby do 52 týždňov.

K interferencii sociálneho zabezpečenia nedošlo ani medzi robotníctvom a súkromnými zamestnancami, t.j. osobami pracujúcimi duševne od 16. roku života na základe zmluvného služobného pomeru (napr. učitelia, nižší úradníci, zamestnanci výchovných, resp. liečebných ústavov a pod.). Mozaika zákonných opatrení, týkajúcich sa ich penzijného poistenia, sa skladala od roku 1918, no ucelenú podobu nadobudla až novelami z rokov 1929-1934. Príspevky súkromných zamestnancov boli približne o tretinu nižšie ako dávky štátnych a verejných zamestnancov, no na druhej strane boli očami robotníctva vnímané ako privysoké. Od roku 1934 bolo súkromným zamestnancom určitého veku (mužom od 56., ženám od 54. roku), ktorí minimálne jeden rok nepracovali, umožnené poberať tzv. sociálny dôchodok, ak na svoje poistenie prispievali aspoň jedno desaťročie.

Pražský gambit

Propozície spoločného sociálneho poistenia však prispeli k roztváraniu nožníc najmä medzi proletariátom a osobami samostatne hospodáriacimi. Svojich zástancov pôvodne nachádzali v radoch tých politických strán, ktoré si uvedomovali ich potenciál pri ovplyvňovaní mienky drobných výrobcov. Živnostenská strana napríklad svoj kladný postoj k jednotnému starobnému a invalidnému poisteniu dôvodila tým, že v ČSR bola častým fenoménom vertikálna sociálna mobilita živnostníkov a robotníctva, ale aj okolnosťou, že separácia tohto poistenia by mala vplyv na zdražovanie poisťovacej správy, čo by neblaho pôsobilo najviac na drobné živnostníctvo. Najkomplexnejšia osnova spoločného sociálneho zákona vyšla z dielne strany Československá národná demokracia v roku 1922. V jej dôvodovej správe bolo uvedené, že „sociálne poistenie nutné je upraviť, pokiaľ je to možné, jednotne, jedným zákonom a na podklade najširšom, aby sa blížilo ideálu národného poistenia (...) Nám – politickej strane národných demokratov - záleží na tom, aby sociálne poistenie bolo zbudované poriadne vecne na najširších základoch a v prvom rade so zreteľom na záujem celého nášho národa a nielen so zreteľom na určité jeho triedy.“

Naopak prívrženci druhého bloku, vedeného sociálnodemokratickou stranou, požadovali striktné oddelenie poistenia osôb samostatne hospodáriacich od robotníctva, a to pre neprekonateľné rozdiely v sociálnych pomeroch týchto vrstiev. Dôsledkom spoločného poistenia nesamostatne i samostatne hospodáriacich osôb by vraj bolo doplácanie robotníctva na ostatných poistencov.

A tak sa strany vládnej koalície napokon rozhodli pre riešenie akoby inšpirované heglovskou idealistickou dialektikou – obe poistenia mali byť vydané samostatne, avšak súčasne. Kým ale Zákon č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby, ktorý zo svojej pôsobnosti vyňal verejných zamestnancov, baníkov a súkromných zamestnancov, nadobudol platnosť dňa 1. júla 1926, navrhovaný Zákon č. 148/1925 Zb. z dňa 10. júna 1925 o poistení osôb samostatne hospodáriacich[2], sa účinnosti nikdy nedočkal[3].


[1] Zákonom z roku 1919 bol pre baníkov zavedený systém vyplácania minimálnej provízie 600 Kč a zvyšovacej čiastky 2 Kč mesačne. V roku 1921 sa drahotné prídavky zvýšili o 100%. Priemerný ročný invalidný dôchodok predstavoval v roku 1925 2684 Kč, starobný dôchodok po tridsiatich členských rokoch v Ústrednej bratskej pokladnici 3300 Kč.

[2] Podľa dôvodovej správy sa poistenie malo vzťahovať na približne 1 173 000 osôb. Nároky na dávky mali vzniknúť uplynutím čakacej doby – t.j. 36 príspevkových mesiacov. Invalidný dôchodok mal byť zložený zo základnej čiastky 500 Kč a zvyšovacích častí 3,20 Kč za každý príspevkový mesiac. Ročný príspevok štátu mal predstavovať 500 Kč. Starobný dôchodok mal poistencovi prináležať po dosiahnutí 65. roku a jeho maximum bolo určené na 2 804 Kč.

[3] Nelichotivú situáciu drobných výrobcov približuje článok z tohto obdobia, uverejnený v novinách Slovenský remeselník: „Naša trieda, ktorá pracuje, ťarchy znáša, je nevšímaná a odstrkovaná od dobrodení, ktoré zákon dáva inej triede. To je tá rovnoprávnosť a spravodlivosť. Kedy a v kom sa ozve cit, že rozpomenieme sa na tú triedu, ktorá v potu tvári vyhľadáva svoj chlieb, od rána hlboko do noci pracujúc, len aby zadosť urobila svojim povinnostiam oproti svojej rodine a oproti štátu? (...) Robotníci, o ktorých je postarané, už majú výhľad, že nebudú musieť putovať na ich staré dni od dverí ku dverám. Keď nemá robotník zdravia, živiteľ daj nemocenskú podporu! Nuž, či sa ten štát stará o nás remeselníkov? (...) Keď príde daň platiť, nespytujú sa vás či máte odkiaľ, či ste zarobili, ale len plať.“

Juraj Valko
Juraj Valko
30.09.2012
Autor článku je historik a novinár. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie. Zaujíma sa o bicyklovanie, in-line korčuľovanie a americkú literatúru.
Hodnotenie článku: 
Average: 5 (7 votes)

Ohodnoťte článok na:

pošli na vybrali.sme.sk
Pridajte komentár ku článku