Úvod do zodpovednosti v právnom systéme

Čo je všeobecná zodpovednosť a čo je osobitná zodpovednosť za škodu podľa zákona? Kedy hovoríme o objektívnej a kedy o subjektívnej zodpovednosti? Tieto zložité pojmy sa pokúsime vysvetliť na príkladoch v ďalšej epizóde seriálu o poistení zodpovednosti Možnosti a hranice. 

A) Úvod do všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa občianskeho zákonníka

Je zrejmé, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil inému a je povinný takúto spôsobenú škodu nahradiť.  Pokiaľ niekto škodu spôsobí, zrejme poruší povinnosť mu uloženú zákonom. Toto konštatovanie nachádza odraz v § 420 Občianskeho zákonníka (OZ),  ods. 1), ktorý hovorí „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“.  

Vo väčšine prípadov porušenie právnej povinnosti spočíva v porušení princípu prevencie alebo predchádzaniu škodám, ktorý je vyjadrený v § 415 OZ „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“. Keď inštalatér  z  príkladu uvedeného v ďalšom zhodil nechtiac počítať, zrejme si nepočínal tak, ako vyžaduje právny predpis v § 415 OZ a teda ho porušil. Všimnime si, že v tomto základnom paragrafe 420 sa nehovorí o výške škody, za ktorú je škodca zodpovedný. Povinnosť náhrady škody nie je zdola,  ale ani zhora obmedzená a vzťahuje sa aj na jedno euro, ale aj na milióny eur! 

Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na §424 OZ, podľa ktorého „Za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom“. Konanie proti dobrým mravom je také konanie, ktoré poškodzuje záujem osôb spôsobom, ktorý sa vo všeobecnosti medzi poctivými ľuďmi považuje za neprípustný. 

B) Úvod do problematiky osobitnej zodpovednosti podľa zákona

V úvode sme sa dotkli pojmu zodpovednosti za škody zo zákona. Za aké škody vlastne osoba, či už právnická alebo fyzická, zodpovedá? V bežnom živote je široko rozšírené, že každý zodpovedá len za škody, ktoré zavinil. Podľa zákona však zodpovednosť vzniká aj za škody vzniknuté, ale osobou nezavinené. Mnohokrát  sú tieto osoby veľmi prekvapené, ak v konečnom dôsledku prehrajú súd v prípadoch takýchto „nezavinených škôd“.  

Ako už bolo uvedené, každá osoba, či už právnická (firma) alebo fyzická, zodpovedá za škody ktoré vyplývajú zo zákona a ktoré: 
– zavinila svojim konaním (tzv. subjektívna zodpovednosť- § 420 OZ)), a 
– síce svojim konaním nezavinila ale, napriek tomu za škodu zodpovedá za predpokladu, že spadá pod zákonom definované prípady osobitných zodpovedností za škodu (tzv. objektívna zodpovednosť- napr. § 420 a)  alebo 421 a) OZ a ďalšie). 

Obvykle osobitné zákony upravujú tieto tzv. objektívne zodpovednosti. Tu môžeme spomenúť napr. zákon o veľkých priemyselných haváriách, tiež nedávno (31.01.2012) poslancami NR schválený  inštitút objektívnej zodpovednosti pri prevádzke motorových vozidiel a mnohé iné .

V praxi sa potom postupuje tak, že pri zodpovednosti sa najprv hľadá, či existuje osobitný zákon alebo osobitné ustanovenie OZ, ak nie, postupuje sa podľa § 420 a) a/ alebo 421a).

Príklad 1

Pokiaľ  vodoinštalatér pri práci  na radiátore zhodí nechtiac na zem drahý kávovarič (počítač, televízor a pod.), s ktorým pri  svojej práci nemal nič spoločné a ten sa poškodí alebo zničí, potom hovoríme o zavinenej škode inštalatéra (vzniká subjektívna zodpovednosť podľa § 420 OZ) . Elektroinštalatér pri práci porušil svoju prevenčnú povinnosť, vyjadrenú § 415 OZ.  Poisťovňa škodu za poisteného poškodenému uhradí. 

Príklad 2

Ak však pre zmenu vodoinštalatér namontuje v kúpeľni na prívod vody ventil, ktorý praskne ešte pred odovzdaním jeho práce majiteľovi bytu a vytopí byt majiteľa a luxusný byt inej osoby pod kúpeľňou, potom hovoríme o tzv. nezavinenej škode (tzv. objektívna zodpovednosť), za ktorú je inštalatér podľa § 420 a) OZ zodpovedný, aj keď, ako sa ukázalo, bol vadný ventil a nie postup práce inštalatéra. Inak povedané, na vine bol ventil (jeho výrobca) a nie inštalatér, ale podľa zákona je inštalatér za škodu zodpovedný.

Samozrejme v tomto prípade je možné, aby inštalatér vymáhal škodu od dodávateľa a/ alebo výrobcu vadného ventilu. V prípade poistenia inštalatéra, škodu na poškodených bytoch uhradí poisťovňa, vrátane následnej škody, spojenej s prenájmom náhradného ubytovania (ak je nutné) a bude si následne regresovať túto úhradu u výrobcu vadného ventila (ak ho vôbec nájde a bude ešte existovať).

Príklad 3

Horšie by to bolo, ak by tento vodoinštalatér prácu odovzdal majiteľovi bytu, odišiel a ventil by praskol až napr. po týždni počas majiteľovej neprítomnosti v byte. Zrejme vytopenie by bolo oveľa väčšie ako v predchádzajúcom prípade a aj nároky na náhradu škody by boli uplatnené voči majiteľovi bytu (on byt prevádzkoval), hoci on ako majiteľ bytu nenesie zavinenie za škodu. Na vine bol ventil (či predsa nebola chybou vadná montáž, by sa samozrejme tiež skúmalo).

Tento majiteľ bytu by bol podľa §420 a) zodpovedný a musel by škodu poškodeným uhradiť (či následne by mohol regresovať, buď  priamo dodávateľa alebo výrobcu ventila, by už záviselo na presných okolnostiach vzniku škody). V prípade poistenia zodpovednosti majiteľa bytu s predmetným ventilom, poisťovňa šetrenie škody zabezpečí v rámci poistenia a škodu vyplatí a celý proces vymáhania – regresu si zabezpečí sama.  

Zhrnutie

Z príkladov 2 a 3 vidíme, že škodu de facto zavinil vadný ventil a nie inštalatér, ani majiteľ bytu (v treťom prípade), ale napriek tomu budú podľa § 420 a) za škodu zodpovední! V  uvedených prípadoch, pokiaľ sú príslušné subjekty poistené, prevezme záväzok šetrenia príčin a vzniku škody, nákladov prípadnej obrany pred nárokom na náhradu škody a uhradenie škody poisťovňa, a to priamej škody na veciach alebo zdraví, ako aj následnej škody (náklady na prenájom kávovariča počas opravy poškodeného v prvom alebo náklady na ubytovanie osôb zo zatopených bytov v druhom a treťom príklade).

Pre takéto uvedené osobitné zodpovednosti (tzv. objektívne zodpovednosti) sa pre vznik zodpovednosti nevyžaduje preukázanie zavinenia. Pôvodná myšlienka ich vzniku je, že dôkaz o zavinenom protiprávnom úkone z niektorých činností zodpovednej osoby, a niekedy i dôkaz o príčine vzniknutej škody, by bol pre poškodené osoby veľmi obtiažny alebo úplne nemožný. Poškodení sú v týchto prípadoch považovaní za „slabšiu stranu“, ktorú je treba chrániť, a škodu vzniknutú v dôsledku rizikových činností „spravodlivo alokovať“. Preto v takýchto zákonom definovaných prípadoch zodpovednosť vzniká nezávisle na zavinení a na protiprávnom konaní. 

Problematika osobitných objektívnych zodpovedností je ďaleko širšia, ako by sa mohlo z predchádzajúceho zdať a zaslúžila by si osobitnú pozornosť, napr. formou seriálu článkov či blogov.