Home

Nachádzate sa tu

Zákon č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby

Sbírka zákonů a nařízení 1924

Zákon bol vydaný v intenciách zaistenia nemocenských dávok, invalidného a starobného dôchodku pre všetkých robotníkov a príslušníkov ich rodín v celej ČSR, je považovaný za jednu z najvýznamnejších sociálnych reforiem československej legislatívy v medzivojnovom období. Dokázala však úprava z polovice 20. rokov minulého storočia svojim primárnym nastavením saturovať potreby nasledujúcich generácií, ak mala čeliť pozvoľnému nárastu životnej úrovne obyvateľstva?

Tiráda o prínosoch sociálneho zákona

V daných zemepisných šírkach sa zásluhou tohto predpisu vôbec prvýkrát začalo sociálne poistenie členiť z vertikálneho hľadiska na nemocenské, úrazové, invalidné a penzijné (zahrnujúce starobné, vdovské a sirotské) poistenie. Výška nemocenského, odstupňovaného podľa desiatich mzdových tried, sa pohybovala okolo 5% priemernej mzdy robotníka a na jeho platení sa podieľal rovnakým dielom zamestnávateľ i zamestnanec. Poistencovi bola garantovaná bezplatná lekárska starostlivosť a poskytnutie liečebných pomôcok celých 52 týždňov od štvrtého dňa choroby. Úrazové poistenie predstavovalo zvláštnu kategóriu zabezpečenia s osobitnou organizáciou. Jeho nositeľmi boli Všeobecné úrazové poisťovne so sídlami v Prahe, Brne a Bratislave[1]. Zamestnávateľ uhrádzal poistné za všetkých podriadených v podniku a individuálne poistenie bolo vylúčené.

Československé zákonodarstvo rozlišovalo peňažné dávky štátu na jednorazové a dlhodobé. Do prvej kategórie patrilo podľa zákona č. 221/1924 Zb. tzv. odbytné, ktoré sa vyplácalo po zosnulom poistencovi pozostalým. Napriek tomu, že sa na jeho vydanie neuplatňovala čakacia doba, jeho vybaveniu neraz predchádzali komplikované byrokratické postupy. Nasledujúce riadky sa venujú dávkam dlhodobým. Invalidný dôchodok bol priznávaný osobám, ktoré následkom zhoršeného zdravotného stavu neboli schopné vykonávať tú-ktorú profesiu, prípadne zarábať aspoň tretinu z platu, prináležiacemu zdravým zamestnancom na rovnakej pracovnej pozícii. Na starobný dôchodok si po uplynutí povinnej čakacej doby (150 príspevkových týždňov) uplatňovali nárok občania starší ako 65 rokov, a to bez ohľadu na invaliditu. Tak ako invalidný, i starobný dôchodok bol zložený zo základnej časti v hodnote 500 Kč ročne a časti zvyšovacej, ktorú tvoril súčet pätiny zaplateného poistného a štátneho príspevku vo výške 500 Kč. I v tomto prípade poistné hradil z 50% zamestnávateľ a zvyšok doplácal robotník, no na rozdiel od nemocenského poistenia bola jeho výška vymedzená len štyrmi mzdovými triedami. Polovica dôchodku bývala priznávaná i vdovám, avšak len vtedy, ak tieto disponovali statusom invalidov, alebo sa starali minimálne o dvoch neplnoletých potomkov.

Živiteľom rodín s deťmi do 17 rokov života, ktorí boli odkázaní na invalidný či starobný dôchodok, štát vyplácal tzv. vychovávací príspevok vo výške 10% penzie na každého potomka. Deťom, sužovaným stratou rodičov, boli poskytované subvencie vo forme sirotského dôchodku. Jednostranne osirené dieťa malo nárok na pätinu rodičovského dôchodku, v prípade úmrtia oboch rodičov 40% z uvedeného koláča. Štátny príspevok v týchto prípadoch predstavovala suma 100, resp. 200 Kč.

Nový pilier sociálneho poistenia

Zákonom č. 221/1924 Zb. sa upravila i štruktúra poisťovacích inštitúcií v ČSR. Nemocenské pokladnice boli premenované na okresné nemocenské poisťovne a agenda ministerstva sociálnej starostlivosti, koordinujúca činnosť celoštátneho poisťovacieho systému (vrátane Zemskej úradovne pre poisťovanie robotníkov na Slovensku), prešla pod správu novovzniknutej Ústrednej sociálnej poisťovne. Tá okrem zastrešovania ostatných poisťovacích ústavov plnila tiež funkciu tútora pri budovaní siete nemocníc, kúpeľov, sanatórií atď. Prostredníctvom poskytovania dlhodobých úverov sa angažovala v podpore stavby kanalizácií, vodovodov, ciest či priemyselných, príp. poľnohospodárskych podnikov a v neposlednom rade i melioračných zariadení. Jej činnosť neprerušilo ani vypuknutie druhej svetovej vojny a hoci slovenská vláda v roku 1941 rozhodla o jej nahradení Robotníckou sociálnou poisťovňou, na území Protektorátu Čechy a Morava pôsobila aj naďalej.

Zákon šitý horúcou ihlou

Je však nutné uviesť, že už v čase uzákonenia vyššie uvedená  sociálna reforma nachádzala množstvo odporcov tak z množiny ústavných činiteľov, ako aj z radov bežných občanov. Kritizovaná bola predovšetkým členmi opozície, ktorých návrhy ostali pri uvádzaní do platnosti úplne nepovšimnuté (čo po roku 1948 hojne pranierovala marxistická literatúra – akékoľvek pripomienky KSČ koalícia na rokovaniach okamžite zavrhla). Nesúhlasné stanovisko zaujímali mimovládne strany hlavne k nízkemu počtu mzdových tried invalidného a starobného poistenia, k obmedzeniu dávok nemocenského poistenia a taktiež k vylúčeniu zo starobného poistenia zamestnancov, ktorí v čase nadobudnutia účinnosti zákona presahovali vek 60 rokov (alebo po tomto životnom období nadviazali pracovný pomer).

Achillovou pätou zákona, ktorý bol istým poslancom koaličnej agrárnej strany krátko pred schválením ospevovaný ako „skvelý doklad o lojalite všetkých piatich strán, združených v tejto dobe vo vládnej väčšine“, však bola najmä jeho krátkozrakosť. Išlo totiž o mimoriadne lacné poistenie, ktoré počítalo s transferom časti bremena vtedajšej generácie na generácie nasledujúce. Jeho parametre boli nastavené príslušným spôsobom aj napriek skutočnosti, že už v tej dobe si boli národohospodári vedomí axiómy, že vyššia životná úroveň, vzdelanie či zdravotné a sociálne zabezpečenie predlžujú život jedinca. Navyše štátne subvencie na poistenie boli síce žalostne nízke, no pre rozpočet republiky, otrasenej  následkami povojnovej hospodárskej krízy, predstavovali i tak nebývalý šok. Ani samotní poberatelia dávok neboli o bezchybnosti zákona úplne presvedčení. Malé poistné odvody zamestnávateľov a zamestnancov spôsobili, že vyplácané príspevky nestačili pokryť kompletné výdavky obyvateľstva na tento systém odkázaného. Aj tieto nedostatky boli napokon dôvodom, prečo bezprostredne po tom, čo zákon vstúpil do platnosti, začali sa objavovať návrhy na jeho novelizáciu. A skúškou jeho životaschopnosti sa už o niekoľko rokov stala dovtedy najhlbšia hospodárska recesia. 


[1] Úrazové poistenie zabezpečovala aj Slovenská pokladnica pre poľnohospodárskych robotníkov v Bratislave.

Juraj Valko
Juraj Valko
20.11.2012
Autor článku je historik a novinár. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie. Zaujíma sa o bicyklovanie, in-line korčuľovanie a americkú literatúru.
Hodnotenie článku: 
Average: 5 (3 votes)

Ohodnoťte článok na:

pošli na vybrali.sme.sk
Pridajte komentár ku článku