Dobehla Nemecko história?

V súvislosti so stupňujúcim sa tlakom Nemecka na Grécko, aby úpravou fiškálnej politiky pomáhalo zmierniť dôsledky dlhovej krízy, začali sa z radov gréckych euroskeptických politikov ozývať apely na zaplatenie kompenzácií za nacistickú okupáciu z čias druhej svetovej vojny. Sú ich tvrdenia len zúfalým pokusom zakryť neschopnosť riešenia vyhrotenej situácie protiútokom, alebo je ich nárok opodstatnený?

Kde rinčia zbrane, múzy mlčia. Zrejme preto, že bývajú prekričané štvavou propagandou. A to aj v prípade, keď sa nebojuje puškami a delami, ale úvermi a úrokmi. Ulice Grécka od určitého času neznejú súzvukom lahodných tónov strún buzuki, ale skôr protestnými heslami a obvineniami zo zruinovania štátnej ekonomiky. Ponosy sú namierené na najvyššie politické orgány, no presahujú tiež hranice krajiny. A požiadavky na odškodnenie starých krívd neobišli ani jedného z najštedrejších veriteľov. Nemecko.

Už vo februári 2010 ho podpredseda vlády Grécka Theodoros Pangalos nešetril kritikou za tvrdý postoj voči svojej krajine. Krv na rukách za devastáciu gréckej ekonomiky majú podľa neho práve Nemci, pretože stále dlhujú reparácie za vojnou spôsobené škody. Tento názor dodnes rezonuje v proklamáciách viacerých gréckych politikov. Zrekapitulujme si teda, prečo Tretiu ríšu táto niekdajšia kolíska európskej demokracie zaujímala a ako okupanti s Gréckom zaobchádzali.

Mäkké podbruško Európy

Veľmoci Osi po Balkáne vždy poškuľovali predovšetkým pre jeho nerastné bohatstvo a polohu, ktorá spĺňala ich vojensko-strategické požiadavky. Súčasne sa obsadením hašterivých krajín polostrova snažili zabrániť rozširovaniu britského vplyvu na Stredozemie ako súčasti tranzitného spojenia s Indiou. Jeho nesmierny význam dokázalo ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny oceniť hlavne Taliansko, ktoré ho začlenilo do svojho konceptu tzv. Stredomorského impéria. Sám Mussolini okrem toho v anexii štátov juhovýchodnej Európy videl príležitosť na saturovanie svojich mocenských túžob a posilnenie medzinárodnej prestíže, ktorá výrazne zaostávala za jeho severným partnerom – Hitlerovým Nemeckom.

Séria provokatívnych výpadov talianskej diplomacie vyvrcholila v októbri 1940 potupným ultimátom, ktoré grécka vláda odmietla akceptovať, čo automaticky viedlo k vyhláseniu vojny. Ofenzíva Mussoliniho jednotiek do gréckeho vnútrozemia však neprebiehala podľa predstáv jej strojcov. Narazila na húževnatý odpor domáceho obyvateľstva, ktoré aj napriek neprekonateľným ideologickým rozdielom dokázal zjednotiť spoločný nepriateľ. Vďaka dychtivosti gréckej armády a prakticky celého národa po oslobodení, ale aj neprístupnému terénu bola fašistická armáda už po dvoch týždňoch nútená obrátiť sa na ústup a od februára 1941 sa front stabilizoval  na území Talianskom okupovaného Albánska. Berlín grécky triumf oprávnene znepokojoval. Okolnosť, že tábor Osi stratil status neporaziteľných veľmocí, neznamenala len nesmiernu potupu, ale najmä priame ohrozenie nemeckých strategických plánov. Duceho eskapáda narušila prípravu útoku na ZSSR, ktorý mal byť zahájený už na jar 1941, a súčasne naservírovala Veľkej Británii priamo na stôl nového prirodzeného spojenca.

Hitler sa síce pokúsil sprostredkovať separátny mier medzi znepriatelenými stranami, no keďže grécka vláda príliš dlho lavírovala medzi prijatím jeho podmienok a uskutočnením ponúkaných britsko-gréckych obranných opatrení, rozhodol sa napokon obhájiť česť vojenského bloku vlastnými silami. Operácii Marita, ktorá počítala s definitívnym vyhnaním Britov z Balkánu a priľahlých ostrovov (expedičný zbor tam prišiel v marci) a úplným obsadením gréckeho územia, predchádzali diplomatické rokovania s Bulharskom, ktoré vyústili do jeho pripojenia k Paktu troch veľmocí. Vďaka nim mohli byť nemecké jednotky umiestnené na bulharskom území a Sofia sa naopak mohla tešiť zo zisku prístupu k Egejskému moru bez jediného výstrelu. Osud suverenity Grécka spečatil napokon prevrat v Juhoslávii, ktorý odstránil pronemecky orientovanú vládu D. Cvetkovića. Útok Wehrmachtu na Grécko (a zároveň Juhosláviu) bol zahájený 6. apríla 1941 a už o tri týždne bolo obsadené celé vnútrozemie. Následné dobýjanie gréckych ostrovov spoločnými nemeckými a talianskymi silami  bolo už len smutným epilógom odporu pozostatkov gréckej a britskej posádky.

V poručníctve troch

Správny systém, ktorý Nemecko po svojom víťazstve v Grécku zaviedlo, umožňoval tento priestor naplno využívať vojensky i hospodársky, a to pod kontrolou minimálneho počtu nemeckých vojakov. Na pomoc pri udržiavaní nadvlády si prizval oboch zainteresovaných spojencov a rozdelil novo nadobudnuté územie na tri okupačné pásma. To, čo revizionistickí Bulhari a pokorení Taliani považovali za triumf ich expanzívnych snáh a prejav vďačnosti Berlína za ich podporu, bral Hitler ako príležitosť odbremeniť sa od prípadných komplikácii s udržaním nadvlády nad južným Balkánom a súčasne ako záväzok lojality jeho partnerov a rešpektovania postavenia suveréna v hierarchii Paktu troch. Aby si poistil stabilitu krajiny, nechal zostaviť kolaborantskú vládu, ktorá garantovala aspoň formálnu existenciu gréckeho štátu. Jej značne oklieštené právomoci sa vzťahovali na tie miesta na mape, ktoré nepodliehali priamo mocnostiam Osi. Hranice okupačných zón sa v závislosti od vývoja udalostí na frontoch menili, najvýraznejšie po kapitulácii Talianska v roku 1943, keď si Nemecko zabezpečilo supremáciu nad veľkou časťou jeho vtedajších dŕžav.

Okupanti na vynútenie poslušnosti gréckeho ľudu využívali tie najkrutejšie prostriedky. Obzvlášť drastický bol teror v bulharskej zóne, kde sa v záujme rýchlej integrácie nových území uplatňovali i systematické etnické čistky. Je však nutné podotknúť, že v tomto ohľade nezaostávala ani nemecká správa. Ich drakonické zákroky mali v závislosti od stupňujúceho sa odporu domáceho obyvateľstva vzostupnú tendenciu. Útlak Grékov sa podobne ako v prípade ostatných porobených krajín prejavoval napr. v popravách a väznení nepohodlných osôb, vypaľovaní obcí a v roku 1942 tiež v pristúpení ku „konečnému riešeniu“ židovskej otázky.

Na grécky národ mali však globálny dopad najmä ekonomické intervencie. Pod hospodársky rozvrat, ktorého konzekvencie prenasledujú grécke politické špičky prakticky dodnes, sa podpísalo v prvom rade Nemecko, a to okrem vojnového pustošenia tiež výkupom majoritného podielu poľnohospodárskych plodín a nerastného bohatstva za umelo nízke ceny, konfiškáciou obchodného loďstva a ďalších strategických dopravných prostriedkov, no v neposlednom rade tiež násilnou transformáciou priemyselnej výroby pre potreby nemeckého vojnového hospodárstva. Zbedačené Grécko navyše muselo svojmu novému „protektorovi“ poskytnúť bezúrokovú pôžičku, ktorej hodnota by bola dnes vyčíslená na približne 160 miliárd eur!

Odpúšťať je grécke

Často opomínaná je ale skutočnosť, že istý podiel zodpovednosti za pauperizáciu gréckeho obyvateľstva leží aj na bedrách štátov antifašistickej koalície. Bolo to predovšetkým neuvážené rozhodnutie Veľkej Británie uvaliť na okupované územie hospodársku blokádu, ktorej účelom bolo znemožniť zásobovanie Nemecka a súčasne podnietiť Grékov k masívnej diverznej činnosti. Dovoz životne dôležitých potravín, na ktoré bolo nesebestačné Grécko odkázané, sa úplne zastavil. Výsledkom tohto konania bol hladomor, ktorému v rokoch 1941-1942 podľahlo asi 70 tisíc osôb. Kritickú situáciu, hojne využívanú propagandou na oboch frontoch ako prostriedok hanenia nepriateľa, musel vtedy riešiť Medzinárodný červený kríž, ktorý sa v spolupráci s neutrálnymi krajinami postaral o čiastočné uvoľnenie blokády a sprostredkovanie viacerých zásobovacích akcií. Žeby si tak významný tromf ponechávali grécki politici v rukáve na príhodnejšie obdobie?

Možno tieto reminiscencie nechávajú zapadnúť prachom kvôli uznávaniu zásluh Londýna za to, že Grécku pomohol zbaviť sa područia nacistických síl. Suverénne postavenie okupantov na gréckom území totiž začali od roku 1943 nahlodávať viaceré hnutia domáceho protifašistického odboja, koordinované práve Veľkou Britániou, z ktorých vynikal ľavicovo orientovaný Národnooslobodzovací front EAM. V dôsledku vyhrotených vzťahov jednotlivých politických prúdov odboja a hájenia predovšetkým vlastných mocenských zámerov Albionu v tomto priestore však bolo definitívne vyhnanie vojsk Tretej ríše z Grécka možné až na sklonku roku 1944. Nádeje gréckeho ľudu na mierový život boli ale márne. Ešte počas svetovej vojny sa začalo zmrákať na vojnu občiansku, ktorá napokon v roku 1949 rozhodla o zahraničnopolitickej orientácii krajiny.

V máji 1945 Spojenci prinútili Nemecko prijať bezpodmienečnú kapituláciu. Krajinu rozdelili na štyri okupačné zóny, čím bola na viac než štyridsať rokov popretá jej jednota. Katastrofálnu hospodársku a sociálnu situáciu v jednotlivých zónach navyše zhoršovali nezhody v otázke budúcnosti Nemecka medzi západnými veľmocami a ZSSR. Hoci vojnou postihnuté štáty volali po náhradách za utrpené škody, vzhľadom na zdravotný stav vinníka nikto s promptným vyplatením reparácií nepočítal. A výnimkou nebolo ani Grécko. Ale o tom nabudúce. 

Autor článkov je historik a novinár. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie. Zaujíma sa o bicyklovanie, in-line korčuľovanie a americkú literatúru.

Kliknutím na akýkoľvek link/funkcionalitu kdekoľvek na tejto webovej stránke nám dávate Váš výslovný a automatický súhlas s používaním cookies na uloženie informácií vrátane prvého cookie, ktorý bol vytvorený pri otvorení tejto webovej stránky a rovnako vyslovujete súhlas s podmienkami použitia stránok poistenie.sk. Viac informácií...