Prvé ohnivká sociálneho poistenia na Slovensku

Oslavy ukončenia svetovej vojny a vzniku republiky národa československého čoskoro prehlušila rezonancia pálčivých hospodársko – spoločenských problémov. Zvýšené sociálne napätie tak priamo postulovalo zavedenie uceleného a jednotného poistenia i do našich končín

V roku 1918, po štyroch rokoch vojnového pustošenia Európy, spoločnosť trpiaca hladom, biedou a zdravotnými následkami akcentovala potrebu zintenzívnenia sociálnej starostlivosti vlád o najchudobnejšie vrstvy, pretože tieto tvorili najväčší podiel ich voličskej základne. Sociálna politika Československa musela po odhalení akútnych problémov doby riešiť dilemu, či mala cesta k stavu, aby „spoločenský celok bol vypestovaný a pretvorený čo najideálnejšie“, ako tvrdil vtedajší minister financií Karel Engliš, smerovať zákonnými a správnymi prostriedkami k zveľadeniu najnižších tried, alebo spolu s týmto predsavzatím plniť aj ciele širšieho zamerania, zahrnujúce otázky pracovnoprávnych vzťahov, podmienok zdravia a bývania úhrnnej produktívnej sily a pod.

„Výsady pohlavia, rodu a povolania sa neuznávajú“

Z viacerých koncepcií, ktoré sa zaoberali formami riešenia sociálnopolitických úloh, si exekutíva ČSR zvolila taký postup, ktorý mal viesť k pozvoľnému nivelizovaniu spoločenskej nerovnosti a spravodlivému rozdeleniu štátneho rozpočtu. Mala sa teda koncentrovať najmä na nemajetné vrstvy. Jej okázalé ambície však okliešťovalo hneď niekoľko determinantov. Napriek tomu, že rodiaca sa demokratická republika zdedila po Rakúsko-Uhorsku najvýznamnejšiu časť jeho ekonomického potenciálu – územie českých krajín, bola bezprostredne po skončení svetovej vojny nútená zápasiť s hospodárskym rozvratom, charakterizovaným predovšetkým nedostatkom surovín a poklesom odbytu, ďalej s problémom rapídneho nárastu nezamestnanosti ako dôsledku svetovej hospodárskej krízy, ktorá sa v týchto zemepisných šírkach prejavila v rokoch 1921-1924, a tiež s deficitom štátnych financií, z ktorých nemalý podiel bol navyše vyčlenený na rôzne zahraničnopolitické účely[1]. Nemožno sa preto čudovať, že vzrastajúcej sociálnej tenzii pražská vláda čelila v intenciách upevňovania moci nie komplexnými, ale skôr čiastkovými riešeniami. Je však nutné pripomenúť, že pri prekonávaní katastrofálnych dozvukov vojny si ČSR počínala úspešnejšie než všetky ostatné krajiny strednej a juhovýchodnej Európy.

Hľadanie cesty z právneho labyrintu

V oblasti sociálneho poistenia sledovala československá vláda na jednej strane zjednotenie zákonných ustanovení vo všetkých častiach republiky, ktoré sa v zásade uskutočňovalo prenášaním a revidovaním noriem platných pred rokom 1918 v českých krajinách na územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi, a to na úkor tu dožívajúcich uhorských zákonov[2], na strane druhej doplnením balíka sociálnych opatrení tak, aby bol pokrytý čo najväčší okruh rizík.

V rakúskej časti monarchie nadobudol zákon o povinnom nemocenskom a úrazovom poistení robotníkov účinnosť už v roku 1889. Počítal s nárokom poistenca na bezplatné lekárske ošetrenie a lieky v hodnote 60% dennej mzdy, a to do 26 týždňov. Na rozdiel od uhorského zákonného článku XIX/1907 bola táto norma k podporným pokladniciam stavovského typu (t.j. závodným, živnostenským atď.) zhovievavá a ich neprehľadný zoznam len doplnila o okresné nemocenské pokladnice. Tento krok sa však krátko po vyhlásení Československa ukázal ako neprogresívny, keďže nová vláda z pochopiteľných príčin prejavila úsilie o zvýšenie kontroly nad poisťovacími ústavmi. Zákon č. 268/1919 Zb. preto zmierňoval trieštenie nositeľov nemocenského poistenia v českých krajinách tým, že od dátumu účinnosti nepovoľoval ich ďalšie zakladanie a podnietil združovanie existujúcich pokladníc do zväzov podľa rozličných, najčastejšie národnostných kritérií.

Na Slovensku bola v tom čase situácia zjednodušená nielen tým, že na jeho území pôsobilo po roku 1907 len 27 nemocenských pokladníc, ale že sa uhorská legislatíva zriadením Krajinskej pokladnice postarala aj o centralizovanie ich organizácie. Na základe vládneho nariadenia č. 516/1919 Zb., ktorým sa implementovali ustanovenia zákona č. 268/1919 Zb. na územie Slovenska, sa vytvorila Zemská úradovňa pre poisťovanie robotníkov na Slovensku. Sídlila v Bratislave a podliehala priamo Ministerstvu sociálnej starostlivosti. Preberala kompetencie uhorskej centrálnej pokladnice, mala ergo pôsobnosť zväzu pre všetky nemocenské poisťovne, čo jej ukladalo spravovať rezervné fondy týchto zariadení a na základe toho jednotlivé inštitúcie zlučovať alebo dokonca rušiť. Jej riadením sa zaoberala správna komisia zložená z deviatich podnikateľov a z deviatich zamestnancov, ktorých menoval minister sociálnej starostlivosti na návrh odborových organizácií. Členovia komisie si zo svojich radov volili predsedu a jeho námestníka. V priebehu nasledujúcich rokov si rozsiahlejšia agenda nemocenského i úrazového odboru úradovne vynútila niekoľko zmien jej organizačnej štruktúry.

Dohoda hospodárskych kruhov či jednostranný mocenský diktát?

Zásluhou zákona č. 268/1919 Zb. z 15. mája 1919 sa nielen že upravila správa poisťovacích ústavov v republike, ale eliminovali sa predovšetkým nedostatky predchádzajúcich predpisov o nemocenskom a úrazovom poistení robotníkov. Do popredia vystupuje predovšetkým zahrnutie poľnohospodárskych pracovníkov a pomocníčok v domácnostiach (teda tých vrstiev spoločnosti, ktorých sociálna ochrana bola kvôli regresu poľnohospodárskej výroby na najnižšej úrovni) do množiny poistencov proti chorobe a úrazu[3] a predĺženie doby vyplácania poistného o 13 týždňov (pričom novela z decembra 1920 ustálila danú lehotu na jeden rok). Pre prípady materstva zákon garantoval poskytovanie finančnej pomoci v priebehu šiestich týždňov pred a po pôrode a súčasne bezplatnú lekársku asistenciu pri tomto zákroku. Štátna ochrana sa na zamestnanca začala vzťahovať od prvého dňa jeho práceneschopnosti v prípade, že zhoršený zdravotný stav trval aspoň tri dni. Zamestnanci boli podľa vyššie spomenutého predpisu zaraďovaní do trinástich mzdových tried, ktoré definovali výšku poisťovacích dávok.

Hoci uvedený zákon predstavoval akési zárodočné tkanivo zjednoteného systému sociálnej ochrany v oboch častiach republiky, nevyvolalo jeho uvedenie do života požadovaný efekt uspokojenia širokých más, ale kvôli obmedzeným finančným prostriedkom štátnej pokladnice skôr všeobecné rozhorčenie. Mierne zvýšenie dávok nemocenského poistenia, ktoré tvorilo približne ⅔ dennej mzdy robotníka[4], nezodpovedalo celkovému nárastu cien spotrebného a priemyselného tovaru, príznačnému pre povojnové roky. Animozitu voči tvorcom zákona pociťovali súčasne aj zamestnávatelia, predovšetkým nemajetní drobní podnikatelia. Spomenuté zvýšenie poistného totiž znamenalo iba ďalšiu ofenzívu na ich peňaženky. Obdobné sociálne zabezpečenie navyše sami strádali, takže boli často odkázaní len na aktivity podporných spolkov, ktorých jediný príjem tvorili členské príspevky. A tak podobne ako ostatné sociálne reformy prvých povojnových rokov, ktoré mali byť realizované v duchu „cesty dohody všetkých hospodárskych kruhov“, aj reforma nemocenského a úrazového poistenia narážala na problém stále ešte nevykorenenej stavovskej diferenciácie československej spoločnosti a v konečnom dôsledku vyznievala ako zbieranie peny z hladiny oceánu. Či taký osud čakal aj zákon zavádzajúci starobné a invalidné poistenie občanov ČSR, ktorého návrhy sa vtedy v rôznych variáciách objavovali v predvolebných programoch všetkých politických strán, sa malo ukázať už o niekoľko rokov.


[1] ČSR musela prevziať časť predvojnových dlhov monarchie, zaplatiť víťazným mocnostiam akýsi „poplatok za oslobodenie“, ako to nazýval vtedajší minister A. Rašín, a na jej bedrách ležali i náklady spojené s pôsobením československých légií v Rusku a následne ich repatriáciou.

[2] Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 boli prijaté v oboch správnych celkoch dve ústavy, konštituované dva rozličné právne systémy, zriadené dva colné priestory. Z ústredných politických orgánov sa obe časti štátu delili len o panovníka a tri ministerstvá – zahraničných vecí, vojny a financií. Po rozpade sa v ČSR, formujúcej sa ako centralistický unitárny štát, vychádzalo pri vypracovávaní nových právnych predpisov z legislatívy platnej do roku 1918. Mnoho z nich ostalo v platnosti aj naďalej, alebo prešli len kozmetickými úpravami.

[3] §1 zákona č. 268/1919 Zb. uvádza, že „pre prípad choroby sú podľa tohto zákona poistené všetky osoby, ktoré vykonávajú práce a služby na základe pomeru pracovného, služobného alebo učňovského, a nevykonávajú ich ako vedľajšie zamestnanie alebo príležitostne.“

[4] V prípade, že denný zárobok v I. mzdovej triede predstavoval 2 Kč, výška nemocenského nepresahovala 1,40 Kč.

 

Autor článkov je historik a novinár. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie. Zaujíma sa o bicyklovanie, in-line korčuľovanie a americkú literatúru.

Kliknutím na akýkoľvek link/funkcionalitu kdekoľvek na tejto webovej stránke nám dávate Váš výslovný a automatický súhlas s používaním cookies na uloženie informácií vrátane prvého cookie, ktorý bol vytvorený pri otvorení tejto webovej stránky a rovnako vyslovujete súhlas s podmienkami použitia stránok poistenie.sk. Viac informácií...